S deficitmi v socializácií detí úzko súvisí aj problém s chýbajúcim osobným kontaktom s učiteľmi. Jeho naliehavosť si uvedomujú viac ako dve tretiny rodičov (69 %). Takmer rovnaká časť z nich (68 %) považuje za problém aj stratu návykov a zmenu denného režimu dieťaťa - denný návyk chodiť do školy, pravidelnosť vstávania a denných rituálov, plnenie bežných denných povinností a podobne. Pomerne vážnym dôsledkom dištančného vzdelávania sa ukazuje nízka motivácia učiť sa či lenivosť detí. Nechuť k učeniu, odkladanie učenia na neskôr, alebo to, že dieťa vníma túto situáciu ako prázdniny, označilo za veľký alebo skôr veľký problém šesť z desiatich rodičov. „Za vnímaním naliehavosti problémov dištančného vzdelávania rodičmi možno vidieť dva faktory. Prvý z nich je faktor socializácie, ktorý je sýtený takými problémami ako chýbajúci kolektív, absencia mimoškolských aktivít, chýbajúci kontakt s učiteľom a prílišné vysedávanie detí pred počítačom. Druhým je faktor vzdelávania. Ten je naopak sýtený problémami, ktoré súvisia s vnútorným prežívaním vyučovacieho procesu ako je nervozita, nesústredenosť, podráždenosť, problémy s učivom, nízka motivácia učiť sa, lenivosť, únava a prílišná vyťaženosť. Napriek faktu, že ide o vnímanie problémov optikou rodičov a nie samotných detí, možno ich považovať za vážne konzekvencie dištančného vzdelávania“, uvádza analytik Marián Velšic.
Medzi problémy, ktoré sú väčšinou rodičov považované za naliehavé, patria tiež nedostatky vo výučbe cez internet (58 %). Sú to napr. povrchnosť vyučovania, nedostatočne vysvetlenie učiva, krátke hodiny, málo hodín, neprehľadný spôsob zadávania úloh, časový stres, nesystémový prístup a chaos v rozvrhu hodín, neskúsenosť učiteľov s informačnými technológiami, zlá komunikácia a prístup učiteľov a pod. No rodičia si uvedomujú aj zdravotné riziká spojené s dištančným vzdelávaním. Viac ako polovica (57 %) poukazuje na nedostatok pohybu a rôzne zdravotné problémy ich detí. „Prieskum nám zároveň ukazuje, že deti majú nedostatočné zručnosti pre využívanie technológií a bežných komunikačno-kolaboračných nástrojov - len 23 % rodičov nemuselo deťom pomáhať s technickou podporou. To, že tri štvrtiny detí napriek absolvovaniu hodín informatiky nezvládajú základné činnosti pri práci s počítačom, vrátane pripojenia sa na videohovor alebo riešenia jednoduchých problémov typu inštalácia web kamery, považujem za vážne. Aktuálna situácia tak zvýraznila potrebu systematického budovania praktických digitálnych zručností mladej generácie. Tie sú nevyhnutné nielen pre jej budúce uplatnenie, ale aj každodenné praktické fungovanie. Dnes im tieto zručnosti žiaľ chýbajú – a práve to sa snažíme zmeniť v rámci nášho programu digitálneho vzdelávania ENTER”, hovorí Tatiana Švrčková. Na druhej strane, o čosi nižšiu naliehavosť majú problémy priamo súvisiace s učením: nervozita, nesústredenosť, podráždenosť (46 %); problémy s učivom ako nepochopenie učiva, nepochopenie zadaných úloh, neschopnosť samostatne riešiť úlohy, a pod. (44 %); únava či prílišná vyťaženosť, vyplývajúca z množstva úloh, projektov, nedostatku času na oddych, zábavu a pod. (40 %). Naopak, výrazne prevažuje názor (celkovo 72 %), že v dištančnom vzdelávaní nie je zásadný problém zhoršenie výsledkov, resp. známok.
Na strane rodičov je zasa najväčším problémom väčšia záťaž spôsobená potrebou asistencie pri vyučovaní, úlohách, technických problémoch, koordináciou so zamestnaním či výpadkami v zamestnaní. Uvádza ju šesť z desiatich opýtaných. Pre takmer polovicu rodičov je veľkým alebo skôr veľkým problémom zabezpečenie technického vybavenia pre dieťa alebo riešenie problémov s fungovaním techniky (s nízkou rýchlosťou internetu, vypadávaním signálu, s inštaláciou a fungovaním programov na komunikáciu a výučbu). „Rodinám by určite prospelo, keby dostali cielenú podporu od svojej školy – napríklad by vopred mali informácie, ako bude dištančná výuka prebiehať, dostali by manuál s návodmi a požiadavkami na technické parametre používaných zariadení pre digitálne nástroje, ktoré škola v rámci jednotlivých predmetov plánuje využívať a podobne. V spolupráci viacerých firemných a neziskových partnerov sme spustili v minulom roku Program koordinátorov digitálnych kompetencií s ambíciou, aby na školách bol k dispozícii učiteľ, ktorý bude nositeľom know-how a bude podporovať ostatných kolegov v oblasti digitálnych kompetencií a využívania informačných technológií vo vzdelávacom procese. Práve existencia koordinátora na škole, ktorý by metodicky zastrešoval aj realizáciu dištančnej výuky, by mohla pomôcť minimalizovať problémy dištančného vzdelávania a záťaž rodičov v technickej oblasti”, konštatuje Alena Kanabová.
Z ďalších výsledkov:
- Pätina rodičov (21 %) sa venuje dohľadu nad dištančným vzdelávaním svojho dieťaťa prakticky celý deň, alebo priebežne počas dňa. Ďalších 42 % rodičov má na to vyhradenú časť dňa, napr. keď má dieťa vyučovanie, robí si úlohy, učí sa alebo pripravuje si projekty do školy. Naopak, tretina rodičov (32 %) sa o dištančné vzdelanie stará iba v nevyhnutnom prípade – keď dieťa potrebuje pomoc, a 5 % rodičov priznalo, že svoje dieťa nekontroluje vôbec, lebo sa učí a rieši problémy samostatne.
- Pedagogická podpora rodičov sa najväčšmi sústreďuje pomoc deťom s výkladom učiva (96 %) a pomoc pri riešení úloh a projektov (95 %). O niečo menej rodičov deti skúša z preberaného učiva (78 %). No táto forma podpory je z hľadiska intenzity častejšia – vždy alebo takmer vždy ju aplikuje 30 % rodičov.
- Celkovo až 77 % rodičov tvrdí, že v priebehu dištančného vzdelávania boli nútení poskytovať svojmu dieťaťu nejakú formu technickej pomoci – vyriešiť pripojenie na internet, inštalovať rôzne zariadenia (webkamery, reproduktory, tlačiarne, atď.), inštalovať a nastavovať aplikácie, riešiť technické problémy s počítačom, internetom, a pod. Iba necelá štvrtina (23 %) rodičov výraznejšie technické problémy riešiť nemusela.
- Pomerne pozitívne je zistenie, že takúto technickú pomoc zvládlo až 79 % rodičov samostatne, príp. s manželom/manželkou, príp. s partnerom/partnerkou. Pätina rodičov však musela siahnuť po pomoci niekoho iného. Najväčšia časť z nich (13 %) požiadala o pomoc niekoho z rodiny, známych alebo odborníkov na počítače. Ďalších 7 % požiadalo o pomoc niekoho zo školy (učiteľa/ku, triedneho učiteľa/-ku, riaditeľa/-ku). Iba 1 % rodičov požiadalo o pomoc rodičov z triedy/školy kde chodí ich dieťa.
- Viac ako polovica rodičov (56 %) musela kúpiť alebo zabezpečiť dieťaťu aj technické vybavenie pre dištančné vzdelávanie – počítač, webkameru, skener, slúchadlá, reproduktory, tlačiareň, wifi router, internetové pripojenie, príp. zvýšiť rýchlosť internetu. Pätina z nich musela kúpiť takmer všetko, a ďalšia vyše tretina musela kúpiť alebo inak zabezpečiť aspoň niektorú z uvedených vecí. Najčastejšie ide o nízko vzdelaných rodičov, manuálne pracujúcich, nezamestnaných a invalidných rodičov, rozvedených, a najmä rodičov zo zle majetkovo a príjmovo zabezpečených domácností. Z regionálneho pohľadu je situácia horšia na východe Slovenska.