Motivácia, teda vôľa a ochota niečo vykonať, sa u detí odpotúča formou podnietenie nadšenia a zvedavosti. Deti potorm radi urobia aj to, do čoho sa im za normálnych okolností nechce. Rozdiel medzi dospelými a deťmi je ten, že deti sa učia viac napodobňovaním a hrou. Úlohou dospelých sprievodcov je ukázať im, že aj z neatraktívnych úloh sa môže stať zábavná hra. Psychologička a koučka Kamila Velková radí podporiť ich zvedavosť a ak narazia na problém, ukázať, že ide o výzvu, ktorú je možné zvládnuť.
Odmeny a pochvaly určite nezatracujme, ale vyplatí sa to s nimi nepreháňať. Deti si totiž veľmi ľahko zvyknú a budú sa snažiť len pri vidine nejakej odmeny. Chváliť je dobré už za samotný proces, nielen výsledok. Ak chválite deti za snahu a pomáhate im pochopiť, že víťazstvo nie je všetko a že sa môžu stále zlepšovať, ich motivácia bude väčšia. Deti chválené len za dobrý výsledok môžu niekedy skĺznuť aj k životu v strachu, čo bude, ak neuspejú. Na druhej strane aj v tomto prípade si dajte pozor na prekročenie určitej hranice, aby si dieťa po celý život so sebou nenieslo potrebu neustáleho uznania. Stále častejšie odporúčanou cestou je oceňovanie. Skúste zameniť: „Ty si ale šikovná, ten obrázok sa ti veľmi podaril“ za „Ten obrázok sa mi veľmi páči. Naučíš ma tiež také kvietky?“ V roku 1998 Carol Dwecková a Claudia Muellerová rozdelili 400 detí na dve skupiny. Jedna skupina bola za svoju činnosť chválená a druhá nie. Deti, ktorým bolo povedané, že sú dobré a talentované, mali tendenciu vyhýbať sa zložitým úlohám a uprednostnili istotu. Chválené deti si riešenie zložitých úloh neužívali – nemali tendenciu trénovať naviac a celkovo mali horšie výsledky než deti nechválené. Prečo? Keď dieťaťu hovoríte, že je dobré:
- môžete uňho vyvolať strach zo zlyhania, ktoré spôsobí, že sa začne náročným situáciám vyhýbať,
- nadobudne dojem, že nemusí vyvíjať veľké úsilie, aby uspelo,
- keď následne nedosiahne výsledok, usídli sa v ňom pocit beznádeje.
„Tvrdiť deťom, že ich výhodou je, že sú dobré alebo talentované, nie je pre ich duševný vývoj prospešné, pretože potom majú tendenciu vyhýbať sa náročným situáciám, málo trénovať a keď začne ísť do tuhého, strácajú rýchlo motiváciu. Zatiaľ čo pochvala za vynaložené úsilie ľudí povzbudzuje k prekonávaniu svojich hraníc, k väčšej usilovnosti a výdrži pri prekonávaní prekážok“, hovorí Velková.
Ak deťom robí problémy napríklad počítanie, vezmite si ako pomôcku obľúbené hračky a dávajte dieťaťu rôzne matematické príklady, kedy namiesto čísloviek, alebo spolu s nimi použije práve daný počet hračiek. Čísla môžu niekedy na dieťa pôsobiť trochu abstraktne, ale keď pri výpočtoch použije niečo konkrétne, bude sa mu zrátavanie, odrátavanie a násobilka lepšie učiť. Upratovať si izbu sa deti lepšie naučia, ak vydržíte a nebudete im za upratovanie sľubovať odmenu a už vôbec im ju upratovať. Dieťa skôr či neskôr príde na to, že ak chce nájsť svoju obľúbenú hračku, musí si najprv upratať. Vnútorná motivácia je tá najúčinnejšia. Vo chvíli, keď dieťa pochopí hodnotu a význam toho, čo sa od neho chce, príjme to ako súčasť svojho života. Či už sa venuje nejakému športu alebo spieva, zásadné sú tréningy. Nenúťte dieťa, že musí 2x týždenne trénovať, skôr mu vysvetlite, prečo je to dôležité. Samozrejme, základom je, aby dieťa danú činnosť chcelo vykonávať a nešlo len o nenaplnenú túžbu rodičov.
V dnešnej dobe sa veľká väčšina vecí odohráva v digitálnej sfére, čo má určite svoje výhody, ale osobný kontakt nič nenahradí. „V anonymnom kyberpriestore, kde sú parťáci aj súperi virtuálni, sa správame po svojom. Rozťahujeme sa niekde, kde nás vôbec nikto a nič okrem techniky neobmedzuje a keď hrám, tak výhradne za seba. Ak by sme boli v prirodzenom kolektíve, niekto by nás upozornil, aby sme sa prispôsobili ostatným a rešpektovali ich. Vedieť využiť výhody, ktoré nám technológie poskytujú, je bezpochyby dôležité. Ale výzvou potom zostáva nájsť, kde sa nachádza tá pomyselná hranica, keď už nám technológie škodia. To nadväzovanie vzťahov len online je vlastne oveľa jednoduchšie. Keď vás niekto naštve, skrátka ho „vypnete“. Lenže dôsledky sa už začínajú prejavovať nielen v oblasti psychosociálnej, ale aj v biologickej – keď telo neprichádza do intímneho kontaktu s ďalším človekom, vyhodnotí, že reprodukčné orgány nepotrebuje a tie potom prestávajú fungovať“, uzatvára psychologička Velková.